Dedičstvo

[kachiri]

Ja som si tiež neni celkom istá, čítala som to už dávnejšie, no vysvetlila som si to tak že

oni sa asi vlastne zľakli toho že ich čarodejník zostal taký slabý. Možno že by si bez neho neubránili a preto radšej rýchlo "zdúchli". Inak neviem.

[Lussy Noir Meteur]

Tam bolo potom spomínané, že ich čarodej sa totálne zničil, keď sa snažil kúzlom nejako zistiť, prečo sa ten vzduch chveje alebo čo.., ale ten vzduch pri tom vôbec nebol dôležitý, dôležité bolo za ním..,
a to zdrhnutie.., najskôr sa zľakli Rorana, že je taký megasuper, až je okolo neho pekelne horúco a že je tam sám jak ťuťko a ani nepotrebuje vojakov.., 

[Jame_s]

Skusili ste si niekedy porovnat Odkaz dracich jazdcov a Star wars? Pride mi to trochu podobne, teda ako ta podstata myslim.

[Marsí]

Konečne som teda aj ja dočítal poslednú časť. Je to síce neskoro, ale... radšej teraz ako nikdy.  

Kniha je rozhodne lepšia ako tá predošlá, pretože, ako som sa už veľakrát vyjadroval, Brisingr je v niektorých svojich úsekoch doslova nudný. Inheritence ma bavilo takmer počas každej stránky, s napätím som čakal, čo sa stane ďalej.
Bohužiaľ, Paolini občas zabil dej najmä Roranom, ako tomu bolo aj v minulosti. Aj predtým, aj teraz mi prišli niektoré jeho časti... nepodstatné? Áno, to bude asi to správne slovo. Roranove časti ma nebavili ani predtým, tu ich bolo chválabohu menej.

Keď sa Tŕň a Murtagh objavili v Dras-Leone, ktoro ma porazilo, keď sme preskočili k Roranovi.  

Samozrejme, nevyhýba sa ani siahodlhým opisom, ktoré žiaľ vôbec nie sú zaujímavé a väčšinou ani potrebné. (Stále mi príde vtipné, keď sa nad tým teraz tak zamýšľam, že Galbatorixa v podstate odbavil cez dve-tri kapitoly, pričom Roranovi a iným fakt nepodstatným veciam sa venuje aj päť či šesť kapitol)

Prvá čas knihy je však celkovo trochu slabšia. Človek by si ani nevšimol, keby 100 strán ubudlo, pretože neboli priveľmi dôležité. Úplne ma však dostala Angela, ktorá ma opäť zaujala o niečo viac, no žiaľ, Paolini o nej veľa nepovedal.

Pevnosť duší...

Tú časť som doslova hltal. Tu mi prehadzovanie pohľadu z Eragona a Nausady práveže veľmi vyhovalo. Už asi tri roky čakám na to, čo tá Pevnosť duší je a rozhodne ma to nesklamalo. Veľa vecí sa konečne vysvetlilo, tá jeho zmena, vízie, atď. Super. Nasuada bola priam dokonalý výber druhej postavy, ktorá si zaslúžila rozprávať vedľajší dej. Rozhodne o mnohokrát lepší výber, ako Roran na začiatku knihy.

Kniha si až do konca konečnej bitky držala isté tempo.

Porazenie Galbatorixa ma tak trochu prekvapilo, ale páčilo sa mi to. Nečakal som, že to prebehne práve takto, ale myslím, že Paolini to celkom zvládol, aj keď práve tu to mohol rozvinúť o pár strán viac.

Žiaľ... celé to podľa mňa skončilo priskoro. Asi 100 (alebo viac) strán zostalo a nemohlo sa vlastne stať už nič prekvapivé, bol to jednoducho taký pokojný záver. Keďže nám to Angela už povedala v prvom dieli, všetci sme vedeli, čo sa na konci stane, hlavne po vyplnení každej jej veštby v minulosti.
O novom Jazdcovi som vedel, ako som vám tu už kedysi písal, takže som sa ani neprekvapil. Jediné, čo ma v tomto ohľade prekvapilo, bolo, kedy Jazdec nastúpil na scénu. Mohlo to byť aj trochu skôr, ale tak, čo už.

Rozhodne som však rád, ako sa rozhodli o trpaslíkoch a urgaloch! Teraz je reálna šanca, že Orik by mohol byť Jazdec!

Celú sériu som dočítal a som rád. Síce mi budú tie nekonečne opisy z Brisingra asi ešte dlho strašiť v hlave, kým sa k sérii raz vrátim, ale rozhodne by som celý príbeh rád prečítal znovu.